č. k. 36/2026
Tlačovo-digitálna rada Slovenskej republiky (ďalej aj „TR SR“) prostredníctvom senátu v zložení: Mgr. Nora Slišková, JUDr. Ľubomír Zlocha, PhD., JUDr. Marek Ogurčák, zriadeného na základe § 2 rozhodnutia predsedníčky TR SR č. 2/2025, po predbežnom prerokovaní podnetu na podklade sťažnosti Okresného súdu Prešov v zastúpení predsedom súdu JUDr. M.Č. (ďalej len „sťažovateľ“), proti odporcovi MARKÍZA – SLOVAKIA, spol. s r.o., so sídlom Bratislavská 1/A, 843 56 Bratislava, IČO: 31 444 873 (ďalej len „odporca“), vo veci spravodajských reportáží s názvom „Dramatické odobratie dieťaťa“ a „Súdny zásah vyvolal debatu“ odvysielaných dňa 29. a 30. apríla 2026 v spravodajskej relácii Televízne noviny na programovej službe TV Markíza, ako aj pridružených príspevkov na spravodajskom webe a sociálnych sieťach (ďalej len „reportáže“), ako výkonný orgán
r o z h o d l a :
podnet sťažovateľa sa odmieta ako neopodstatnený.
O d ô v o d n e n i e
I. Obsah podnetu sťažovateľa
TR SR bol dňa 18. mája 2026 prostredníctvom Rady pre mediálne služby postúpený podnet sťažovateľa zo dňa 15. mája 2026, ktorý bol evidovaný pod značkou 1SprO/575/2026. Sťažovateľ vo svojom mimoriadne obsiahlom a argumentačne hlboko štruktúrovanom podaní vzniesol podnet na preverenie dodržiavania zákona o mediálnych službách a preverenie obsahu vysielania programovej služby vysielateľa MARKÍZA – SLOVAKIA, spol. s r.o. Predmetom kritiky a sťažnosti sú konkrétne spravodajské reportáže odvysielané na stanici Markíza v relácii Televízne noviny dňa 29. apríla 2026 a 30. apríla 2026 (zhodne o cca 19:03 hod.), súvisiace textové a audiovizuálne výstupy na spravodajskom portáli tvnoviny.sk publikované dňa 29. apríla 2026 (o 19:00 hod. a 19:36 hod.) a 30. apríla 2026 (o 13:04 hod.), ako aj príspevky zverejnené na on-line platformách Facebook a Instagram, ktorých autormi sú redaktori M.J. a M. Š.
Sťažovateľ v prvom rade poukazuje na ústavný rámec a limity slobody prejavu. S odvolaním sa na článok 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a stabilnú judikatúru Ústavného súdu SR (najmä nálezy sp. zn. IV. ÚS 362/09 a PL. ÚS 7/96) zdôrazňuje, že sloboda prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie nemajú absolútny charakter. Tieto slobody môžu a musia byť obmedzené sledovaním legitímneho cieľa, pokiaľ ich uplatnením dochádza k neprimeranému zásahu do základných práv a slobôd iných osôb, verejného poriadku či mravnosti. Administratívna zodpovednosť za porušenie povinnosti zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajského programu je podľa sťažovateľa plne odôvodnená v kontexte ust. § 25 zákona č. 264/2022 Z. z. o mediálnych službách v spojení s ustálenou výkladovou praxou Rady pre mediálne služby, ktorá definuje podstatu objektivity prostredníctvom kritérií, akými sú relevancia, transparentnosť, presnosť, úplnosť a vecnosť.
Ťažisko sťažnosti spočíva v tvrdení, že vysielateľ pri spracovaní predmetných reportáží hrubo porušil povinnosť zabezpečiť presnosť, objektívnosť, úplnosť a pravdivosť zverejnených informácií. Sťažovateľ argumentuje, že moderátori v štúdiu, ako aj samotný redaktor priamo v reportáži, použili viaceré nepravdivé, nepresné a explicitne zavádzajúce výroky, komentáre a tvrdenia týkajúce sa súdneho výkonu právoplatného rozhodnutia o dočasnom odovzdaní maloletých detí do starostlivosti detského centra. Mimoriadne ostro sťažovateľ kritizuje nesprávne terminologické označenie inštitúcie. Kým súd rozhodol o umiestnení do „detského centra“ za jasne stanoveným účelom „diagnostiky“, vysielateľ podľa sťažovateľa zavádzajúco komunikoval verejnosti termín „detský domov“ a diagnostiku difamujúco označil ako „prevýchovu“.
Sťažovateľ ďalej akcentuje obsahové skreslenie celkového právneho a skutkového rámca prípadu. Vysielateľ verejnosti prezentoval ako hlavný a jediný dôvod súdneho odňatia dievčaťa tvrdenie, že dieťa sa „nechce stretávať s mamou“. Sťažovateľ toto zjednodušenie považuje za hrubú dezinterpretáciu. Podľa stanoviska súdu bol vecne správnym a právnym dôvodom tohto krajného postupu dlhotrvajúci stav nerešpektovania súdnych rozhodnutí zo strany povinného rodiča – otca maloletých detí. Súd argumentuje enormným, viac ako dvojročným úsilím štátnych orgánov a spolupracujúcich subjektov, opakovanými právoplatnými rozhodnutiami okresného aj krajského súdu, ktoré dokonca prešli úspešne testom ústavnosti pred Ústavným súdom SR. Otec mal deťom brániť v rovnocennej výchove oboma rodičmi a svojím konaním preukázateľne a vážne ohrozoval zdravý vývin detí. Tieto esenciálne informácie podľa sťažovateľa v reportážach buď úplne absentovali, alebo boli marginalizované na úkor senzacionalizmu.
Ďalšia nosná časť podnetu smeruje k ochrane integrity súdneho procesu, nezávislosti súdu a ochrane súkromia zúčastnených osôb. Sťažovateľ považuje spôsob, akým tvorcovia príspevok spracovali, za cielené informačné skreslenie, ktoré generuje neprípustný nátlak na sudcov a spolupracujúce subjekty. Zverejnenie autentického videozáznamu z realizácie výkonu súdneho rozhodnutia, a to výlučne v jeho najemotívnejšej časti zachytávajúcej krízový fyzický konflikt, krik a plač dieťaťa na chodbe školy, malo podľa sťažovateľa jediný cieľ: vyvolať masívnu nevôľu verejnosti. Tento postup považuje súd za senzacionalizmus zameraný na emocionálne aspekty prípadu, ktorým došlo k ireverzibilnému znehodnoteniu profesionálnej práce pracovníkov súdu, Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny (ÚPSVaR) a Polície SR. Sťažovateľ upozorňuje, že odvysielanie takto zostrihaného materiálu a zverejnenie komentárov na sociálnych sieťach malo za následok aj vážne vyhrážky voči rodinám a deťom týchto štátnych zamestnancov.
Z hľadiska ochrany súkromia a osobných údajov pri informovaní o konaní v rodinnoprávnych veciach sťažovateľ zdôrazňuje potrebu chrániť identitu rodiny a maloletých detí, a to aj s ohľadom na digitálnu stopu, ktorá dieťaťu v on-line priestore ostane natrvalo. Upozorňuje, že zverejnenie akýchkoľvek informácií zo súkromného života maloletých detí si v zmysle Zákona o rodine vyžaduje súhlas oboch zákonných zástupcov. V predmetnej veci bol pritom jednému z rodičov – otcovi – súdom uložený striktný zákaz styku s oboma maloletými deťmi na základe uznesenia Okresného súdu Prešov v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove. Sťažovateľ tvrdí, že redaktor J. bol na tieto skutočnosti opakovane a dôrazne upozorňovaný, a to jednak v rozsiahlej písomnej (e-mailovej) odpovedi zo dňa 28. apríla 2026, a taktiež osobne priamo pri nahrávaní vyjadrenia hovorkyne dňa 29. apríla 2026. Napriek týmto vedomostiam vysielateľ pristúpil k odvysielaniu rozhovoru s dieťaťom i s otcom.
Sťažovateľ sa s odvolaním na Etický kódex novinára, predovšetkým na čl. IV ods. 1 a čl. V ods. 4, 5 a 6, domáha vyvodenia zodpovednosti voči vysielateľovi. Žiada, aby bol preskúmaný obsah nielen v úzkych intenciách jednotlivých výrokov, ale s prihliadnutím na široký spoločenský kontext a s cieľom ochrany zraniteľných osôb. Záverom žiada zabezpečiť obzvlášť zamedzenie šírenia obsahu autentického videa zo súdneho úkonu na platforme Facebook a iných on-line portáloch, čím by sa malo predísť sekundárnej traumatizácii rodiny a nežiaducej medializácii legitímnych úkonov súdu v rodinnoprávnych veciach.
II. Vyjadrenie odporcu
Odporca prostredníctvom svojho právneho zástupcu doručil TR SR dňa 28. mája 2026 rozsiahle a detailné vyjadrenie k podnetu. V dokumente odporca kategoricky odmieta akékoľvek tvrdenia o porušení Etického kódexu novinára, jeho opčných protokolov, ako aj zákona o mediálnych službách, pričom sťažnosť označuje za neopodstatnenú v celom jej rozsahu.
Na úvod odporca špecifikuje povahu a účel odvysielaných reportáží. Argumentuje, že základným motívom reportáží zo dňa 29. a 30. apríla 2026 bolo upozorniť verejnosť na tému mimoriadneho verejného záujmu. Predmetom tohto záujmu bol samotný spôsob a forma výkonu súdneho rozhodnutia v rodinnoprávnych veciach, ktorý bol v tomto prípade realizovaný vo vysoko citlivom prostredí základnej školy formou niekoľkohodinového pobytu sudkyne a polície, s následným núteným odvedením 14-ročného dievčaťa z edukačného procesu. Podľa odporcu sa príspevky bezprostredne dotýkali ochrany základných ľudských práv maloletých, primeranosti a vhodnosti nastavenia postupov donucovacích orgánov verejnej moci. Vysielateľ zdôrazňuje, že jeho cieľom nebolo v žiadnom prípade zosmiešňovať, dehonestovať ani stigmatizovať maloleté dievča či samotný justičný systém, ale legitímne poukázať na negatívny a potenciálne traumatizujúci dôsledok nezvládnutých rozhodnutí a postupov zodpovedných osôb na mieste činu.
Vo vzťahu k sťažovateľom namietanej terminologickej nepresnosti a údajnému zavádzaniu odporca predkladá rozbor legislatívy a novinárskej praxe. Čo sa týka použitia pojmu „detský domov“, odporca odkazuje na genézu zákona č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele. Poukazuje na fakt, že až do legislatívnej zmeny účinnej od 1. apríla 2018 (kedy boli zariadenia premenované na „centrá pre deti a rodiny“) sa na označenie týchto inštitúcií oficiálne používal pojem „detský domov“. Aj po zmene názvoslovia zostala diagnostika maloletých detí jednou zo základných činností týchto zariadení podľa § 45 uvedeného zákona. Odporca obhajuje, že použitie tohto staršieho, no v spoločnosti hlboko zakoreneného pojmu, predstavuje bežnú novinársku skratku. Ide o publicisticky zjednodušené a pre širokého diváka okamžite zrozumiteľné pomenovanie inštitúcie, ktoré nijakým spôsobom nemení podstatu veci a nie je klamlivé.
Rovnako odporca obhajuje použitie slova „prevýchova“. Zdôrazňuje, že tento pojem bol použitý iba raz, a to v reportáži s názvom „Psychika dieťaťa“ dňa 29. apríla 2026 o 19:36 hod. Podľa § 12 ods. 1 písm. c) zákona o sociálnoprávnej ochrane detí je odborná diagnostika taxatívne zaradená do katalógu „výchovných opatrení“. Odporca vysvetľuje, že jadrom slova „prevýchova“ je „výchova“, z čoho logicky a sémanticky vychádza aj povaha výchovného opatrenia. Odmieta formalistický prístup súdu a argumentuje, že išlo o laické pomenovanie účelu pobytu dieťaťa v zariadení, ktoré malo zahŕňať nielen diagnostiku v užšom zmysle, ale aj odborné pôsobenie na zmenené správanie a postoje dievčaťa.
K námietke týkajúcej sa neúplného odôvodnenia súdneho výkonu odporca odpovedá s poukazom na právo médií na generalizáciu podľa čl. 10 ods. 2 textu pred bodkočiarkou Druhého opčného protokolu k EKN. Sťažovateľ (súd) síce na viacerých stranách popisuje zložité právne zdôvodnenie odňatia detí, no podľa vysielateľa je podstata tohto sporu v ľudskej a divácky zrozumiteľnej reči práve tá, že maloleté deti sa odmietajú stretávať s vlastnou matkou a centrum malo tento stav odborne posúdiť. Odporca sa pritom odvoláva na kľúčovú judikatúru ústavných a medzinárodných súdov. Cituje nález Ústavného súdu SR (sp. zn. IV. ÚS 107/2010-58) a uznesenie Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 3 Cdo 84/2011), ktoré jasne chránia privilegované postavenie médií a priznávajú im právo dopustiť sa zjednodušenia, preháňania, či dokonca provokácie s cieľom udržať čitateľský záujem a sprostredkovať zložitú informáciu laickej verejnosti, pokiaľ celkové vyznenie podstaty problému zodpovedá realite. Na podporu slobody prejavu odporca cituje aj rozhodnutia ESĽP vo veciach Handyside proti Spojenému kráľovstvu (1976), Jersild proti Dánsku (1994), Ormanni proti Taliansku (2007) a Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. proti Slovenskej republike (2011), ktoré potvrdzujú úlohu tlače ako „strážneho psa demokracie“.
Pokiaľ ide o namietané porušenie objektívnosti a nestrannosti (tzv. informačné skreslenie), odporca dôrazne odmieta, že by k nemu došlo. Poukazuje na fakt, že v rámci reportáží dostalo priamy priestor na vyjadrenie až deväť rôznych osôb z odlišného odborného aj verejného prostredia, vrátane dievčaťa, oboch rodičov, riaditeľky školy, právneho zástupcu, Krajského súdu v Prešove, krajskej polície, psychológov a sociálnej poradkyne. Zobrazenie autentického obrazového a zvukového materiálu z chodby školy nemožno samo osebe považovať za informačné skreslenie alebo vyvolávanie účelovej nevôle verejnosti. Emotívnosť situácie vytvoril podľa odporcu samotný priebeh chybne vedeného súdneho výkonu, nebola režisérsky dotvorená televíziou. Absencia tohto vizuálneho materiálu by podľa vysielateľa znemožnila verejnosti pochopiť skutočnú intenzitu a charakter preberanej situácie. Odporca rovnako popiera, že by zasahoval do nezávislosti súdu, nakoľko samotné predmetné rozhodnutie už bolo právoplatné a vysielateľ sa vo svojom výstupe nezaoberal hodnotením správnosti rozsudku vo veci samej, ale výlučne formou a spôsobom, akým úradníci a polícia tento rozsudok fyzicky v škole vykonávali.
V záverečnej časti svojho vyjadrenia sa odporca vysporiadal s otázkou ochrany súkromia a osobných údajov maloletého dievčaťa. Uvádza, že všetky zábery boli vizuálne anonymizované (rozostrené tváre) a osobné údaje dieťaťa umožňujúce jeho bezprostrednú identifikáciu neboli zverejnené. Odporca nerozumie argumentácii sťažovateľa (súdu), ktorý sa snaží právne spojiť fakt, že jeden z rodičov má obmedzený styk s dieťaťom, so zákazom tohto rodiča udeliť súhlas na mediálny výstup. Upozorňuje, že zákaz styku nemá vplyv na výkon ďalších rodičovských práv a povinností a obaja rodičia boli o medializácii informovaní a dostali v nej priestor. Vysielateľ uzatvára, že rozhovor s 14-ročným dievčaťom bol vedený s maximálnou citlivosťou voči jej morálnemu a emočnému vývoju, pričom k odvysielaniu celého materiálu pristúpil z dôvodu vysokého a prevažujúceho verejného záujmu. Zverejnenie autentického videa zo sporného súdneho úkonu nesmie podliehať cenzúre s cieľom chrániť inštitucionálny imidž súdnictva, ak existuje silné podozrenie na excesy donucovacieho aparátu.
III. Pôsobnosť rady a procesné náležitosti
TR SR konštatuje, že v zmysle § 127 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona č. 264/2022 Z. z. o mediálnych službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v spojení s ustanoveniami § 1 ods. 1 Rokovacieho poriadku TR SR a § 1 ods. 1 Štatútu TR SR je vecne príslušná na posúdenie predloženého podnetu. Podnet sťažovateľa smeruje voči obsahu uverejnenému v rámci spravodajského programu televíznej programovej služby vysielateľa (MARKÍZA – SLOVAKIA, spol. s r.o.) a jeho on-line platforiem. Sťažnosť explicitne namieta porušenie viacerých článkov Etického kódexu novinára, ako aj jeho opčných protokolov (1. a 2. Opčného protokolu), pričom sa zameriava na sporné dodržanie objektivity, nezávislosti a požiadaviek na ochranu dôstojnosti a súkromia zraniteľných osôb – maloletých, vo vzťahu k zverejneniu informácií z neverejného výkonu súdneho rozhodnutia.
V procesnej rovine TR SR preverila všetky formálne náležitosti podania. Konštatuje, že sťažnosť zo dňa 15. mája 2026, podaná Okresným súdom Prešov (ako oprávneným zástupcom inštitúcie konajúcej vo veci samej), bola predložená v súlade s predpismi upravujúcimi činnosť TR SR. K podnetu bol vyžiadaný a zo strany TR SR i sťažovateľa zabezpečený rozsiahly dôkazný materiál vrátane obrazovo-zvukových záznamov inkriminovaných reportáží, kópií statických príspevkov zo sociálnych sietí Facebook a Instagram, komplexnej e-mailovej komunikácie medzi redaktorom M. J. a hovorkyňou súdu. Vyjadrenie vysielateľa bolo vyžiadané a doručené TR SR v riadnej a stanovenej lehote dňa 28. mája 2026. Senát po komplexnom vyhodnotení dôkazov rozhodol vo veci s prihliadnutím na ustálenú aplikačnú prax, znenie EKN, opčných protokolov, ako aj normy definujúce ústavné limity slobody prejavu a verejného záujmu.
IV. Obsah reportáží a iných mediálnych výstupov
Na účely meritórneho posúdenia prípadu vykonala TR SR detailné posúdenie predloženého audiovizuálneho materiálu (reportáží z 29. a 30. apríla 2026), textového sprievodu zo sociálnych sietí a e-mailovej komunikácie z prostredia prípravy reportáží.
Štruktúra hovoriacich osôb v reportážach:
S1, S2 Moderátori hlavnej spravodajskej relácie Televízne noviny
S3 M.J. – redaktor pripravujúci a komentujúci reportáž
S4 V. – 14-ročná maloletá žiačka zúčastnená na výkone rozhodnutia (anonymizovaná)
S5 Otec maloletej V., povinný v súdnom konaní
S6 Riaditeľka základnej školy v K., kde sa výkon realizoval
S7 Právny zástupca otca
S8 Bc. I.P., hovorkyňa Krajského súdu v Prešove (a okresných súdov v pôsobnosti)
S9 L. Ž. – školská psychologička, hosť v štúdiu
S10 Nezávislý psychológ reagujúci na záznamy v reportáži
S11 Nezávislá sociálna poradkyňa reagujúca na postupy záchytu
IV.1. Reportáž pod názvom „Dramatické odobratie dieťaťa“ (29. apríla 2026)
Reportáž je otvorená štúdiovým vstupom moderátorov s upozornením, že nasledujúci obsah nie je vhodný pre maloletých divákov a ľudí s citlivou povahou. Redaktor S2 hneď v úvode opisuje kontext: „Dievča mali odviesť do detského domova, pretože počas rozvodu rodičov odmieta chodiť k mame.“ Do popredia vystupuje vizuálny a zvukový záznam amatérskej kvality (zo školských priestorov), kde je zrejmé, že maloletá prepadá plaču a úzkosti, kým k nej neznáme osoby pristupujú so slovami: „Ukľudni sa a bude všetko v poriadku.“ V príspevku následne hovorí samotná 14-ročná V. (S4): „Ja som už vlastne potom povolila, aby ma pustil, lebo ma fakt ťahal, že ma až ruky boleli… A vtedy sme sa tam začali naťahovať, že som sa začala driapať po laviciach. Začala som sa driapať po dverách, až som ich vyvesila… Mala som modriny. Spadla som na zem, tak ma chytali, že ma boleli rebrá.“ Redaktor (S3) chronologicky opisuje, že sudkyňa s dvoma psychologičkami, sociálnymi pracovníkmi a policajtmi prišla do školy počas vyučovania. „V. niekoľkokrát ušla na chodbu a policajti ju museli doslova dotlačiť späť. Na zázname vidieť, že v úteku jej fyzicky bránila aj samotná sudkyňa.“ Slovo dostávajú aj sekundárni aktéri. Riaditeľka školy (S6) deklaruje prekvapenie z akcie a právny zástupca (S7) formuluje ostré hodnotenie: „Podľa môjho názoru a skúseností išlo o najviac nezvládnutý výkon rozhodnutia v Slovenskej republike, aký sa kedy uskutočnil.“ Obhajobu konania štátu v reportáži tlmočí hovorkyňa súdu (S8), ktorá uvádza: „Intervencia na verbálnej a fyzickej úrovni zo strany súdu, ale aj polície bola nevyhnutná výlučne za účelom ochrany zdravia maloletej. Vzhľadom na špecifiká okolitého prostredia školského zariadenia.“ Taktiež oponuje tvrdeniam o zraneniach argumentom, že ošetrujúci lekár žiadne známky násilia nekonštatoval. Záver reportáže tvorí informácia, že na miesto musela byť privolaná rýchla záchranná služba (sanitka), ktorá dospievajúce dievča previezla do Prešova na psychiatriu. Redaktor konštatuje, že otec (S5) podal trestné oznámenie za zneužívanie právomoci verejného činiteľa a obmedzovanie osobnej slobody, pričom odmieta argumentáciu súdu (citovanú z diagnostického zámeru), že diagnostika má napomôcť zisteniu príčin odmietania matky. Záznam pokračuje plynulým prechodom do rozhovoru v štúdiu s psychologičkou L.Ž. (S9). Tá hodnotí prístup orgánov zdôrazňujúc nesprávnosť použitia akýchkoľvek nátlakových a agresívnych metód na adolescentoch v pubertálnom štádiu.
IV.2. Reportáž pod názvom „Súdny zásah vyvolal debatu“ (30. apríla 2026)
Reportáž z nasledujúceho dňa tvorila analytický „follow-up“. Znovu využíva opakované autentické zábery vzpierajúceho sa dievčaťa a priamo konfrontuje odborníkov z dvoch protichodných táborov na použitú donucovaciu metódu. Psychológ (S10) prítomnosť množstva ľudí a polície označuje za „dosť silný emočný zákrok“ a vyjadruje začudovanie nad samotným meritórnym rozhodnutím súdu. Naopak, sociálna poradkyňa (S11) sa priamo stavia na stranu postupujúcich orgánov: „Musíte použiť všetko to, čo je legitímne, čiže aj nejaký bezpečný a bezbolestný hmat.“ Z pohľadu kontroly informácií je významná pasáž venovaná absentujúcim videozáznamom samotného súdu. Ustanovenie § 17 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 207/2016 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti výkonu rozhodnutia vo veciach maloletých, explicitne ukladá súdu povinnosť vyhotovovať z priebehu vlastného výkonu rozhodnutia zvukovo-obrazový záznam. Hovorkyňa súdu (S8) však v reportáži uvádza: „V priestoroch školy nebolo možné zaznamenať celý priebeh pre rýchlosť a dynamiku situácie.“ Na to vzápätí nadväzuje sťažnosť V. (S4), ktorá tvrdí, že k najväčšej fyzickej traume, keď ju úradníci „fakt ťahali“, došlo práve v triede mimo zorného poľa pevných školských kamier. Príspevok sa uzatvára konštatovaním, že odoberanie zlyhalo a úlohou justície bude nájsť záchrannú alternatívu.
IV.3. Výstupy na sociálnych sieťach a ich dosah (Facebook, Instagram)
Súčasťou podnetu je sťažnosť na sekundárne formy publikácie vo verejnom priestore. Televízia Markíza uverejnila deriváty reportáží na svojich profiloch vo forme „Reels“ (krátkych vertikálnych videí) a statických príspevkov. V popiskoch bol vo veľkej miere prebraný naratív z hlavného vysielania, najmä tvrdenia o tom, že „Po ôsmačku si sudkyňa… prišla do školy“ a text „Dievča malo ísť do detského domova…“. Z pohľadu TR SR a kontextu objektivizácie sporu je však kľúčovým prvkom obsahových zmien na sociálnych sieťach príspevok zo dňa 29. apríla, pod ktorým zanechal rozsiahly komentár 16-ročný brat maloletej. V ňom otvorene a priamo obvinil matku z dlhodobého fyzického a psychického týrania, čím poskytol chýbajúci, nesmierne dôležitý skutkový kontext z pohľadu rodiny, ktorý v reportážach v hlavnom vysielacom čase čiastočne absentoval a na ktorý upozorňoval sťažujúci sa súd vo svojom zdôvodnení pre televíziu. Príspevok z 29. apríla obsahoval v komentároch silné vulgárne a emotívne útoky verejnosti na osobu konajúcej sudkyne a sociálnych pracovníkov („choré“, „odobrala by som jej študijný titul“), čo podľa sťažovateľa dokumentuje vyvolanú neprimeranú verejnú lynčovaciu hystériu.
IV.4. Konfrontácia faktov v e-mailovej komunikácii (reportéra a hovorkyne súdu)
TR SR bol predložená e-mailová písomná komunikácia medzi redaktorom M. J. a hovorkyňou Bc. I. P., ktorá odhaľuje pozadie prípadu. TR SR túto dokumentáciu detailne analyzovala.
Redaktor zasiela prvé otázky na hovorkyňu a priamo na sudkyňu L. B. Pýta sa na súlad so zákonom, na kamerové zábery s fyzickým bránením dieťaťu a na to, či nebolo použité násilie a či sa vyvodí voči sudkyni disciplinárne konanie.
Súd zasiela rozsiahle stanovisko. Dôrazne apeluje na zdržanlivosť a ochranu osobnej integrity detí. Informuje o zákaze styku otca s deťmi. Predostiera celú genézu sporu, marenie predchádzajúcich opatrení otcom, vysokopatologické výchovné prostredie. Odmieta pojmy detský domov a prevýchova, vysvetľuje „centrá pre deti a rodiny“ (CDR) a účel diagnostiky. Vysvetľuje dôvod zásahu v škole a oprávnenosť prítomnosti polície a absenciu kamier. Popiera zistenie násilia lekárom.
Redaktor žiada doplnenie k informáciám o pokračovaní prípadu na psychiatrii. Konfrontuje súd s tvrdeniami Veroniky o nátlaku zo strany sudkyne v nemocnici, hrozbách liekmi a nútenom podpise dokumentu.
Nasleduje ostrá reakcia súdu po odvysielaní reportáží. Súd konštatuje obavy zo sekundárnej traumatizácie, odmieta poskytnúť ďalšie informácie o zdravotnom stave a kritizuje redaktora za informačné skreslenie, porušenie integrity procesu a preferovanie senzacionalizmu pred právnymi faktami (čím avizuje uplatnenie podnetu).
V. Relevantné ustanovenia
Pri rozhodovaní v tejto mimoriadne komplikovanej veci vychádzala TR SR z nasledujúcich kľúčových ustanovení EKN a opčných protokolov, zohľadňujúc ústavné limity, ktoré určujú hranice verejnej moci na strane jednej a obmedzenie slobody prejavu na strane druhej:
Etický kódex novinára (EKN):
Článok II ods. 2: Hlavnými zásadami, ktorými sa novinár riadi vo svojej práci, sú nestrannosť, vyváženosť, objektivita, čestnosť, pravdivosť, zodpovednosť a dôsledné overovanie faktov.
Článok IV ods. 1: Novinár rešpektuje súkromie osôb; zasahuje doň len v nevyhnutnej miere, pričom musí existovať prevažujúci verejný záujem.
Článok IV ods. 2: Tento článok explicitne definuje inštitút verejného záujmu, ktorý za prísnych podmienok oprávňuje výnimočný zásah novinára do súkromia osôb. Definuje, že verejným záujmom sa na účely kódexu rozumie najmä: a) ochrana základných práv a slobôd, b) zabránenie zneužívaniu verejnej moci, c) ochrana verejného zdravia, bezpečnosti a životného prostredia, d) ochrana verejného poriadku a mravnosti.
Článok V ods. 4 a 5: „Novinár pristupuje so zvýšenou citlivosťou a zodpovednosťou k osobám, ktoré nemajú skúsenosti s komunikáciou s novinármi, neuvedomujú si dôsledky svojho konania, alebo sa ocitli v obzvlášť zložitej životnej situácii… Deti a mladistvých využíva novinár ako zdroj informácie len vo výnimočných prípadoch s osobitným ohľadom na ich morálny a emočný vývoj.“
Druhý opčný protokol k EKN (o prístupe k informáciám a nestrannosti):
Článok 8 ods. 5: V rámci objektívnosti spravodajstva sa skúma predovšetkým transparentnosť, presnosť a vecnosť, pri zachovaní práva na omyl a práva na generalizáciu, pričom objektívnosť sa posudzuje z hľadiska jej miery, dosiahnutej v rámci programu ako celku, pri súčasnom zohľadnení výluk z redakčnej zodpovednosti...
Článok 10 ods. 2: Za dodržanie zásad objektívnosti, nestrannosti, všestrannosti informácií a názorovej plurality sa považuje už samotné poskytnutie možnosti sa vyjadriť; absencia vyjadrenia dotknutej strany… nie je prekážkou zverejnenia informácie.
Keďže podstatou argumentácie odporcu (TV Markíza) na ospravedlnenie zásahu do súkromia je „zlyhanie a exces štátnej moci“, TR SR musela posúdiť, či bolo toto zlyhanie reálne (teda či existoval legitímny verejný záujem o ňom informovať). Na to slúži právny rámec noriem Civilného mimosporového poriadku (CMP) a relevantných vyhlášok:
§ 38 CMP: Súd je povinný zisťovať názor maloletého dieťaťa (pokiaľ je na to s ohľadom na vek a vyspelosť schopné) a primerane naň prihliadať. Úprava posúva dieťa do roly subjektu, nie objektu práva.
§ 389 ods. 1 CMP: Tieto ustanovenia predstavujú absolútnu legislatívnu brzdu pri výkone donucovacej moci. Kogentne súdu prikazujú okamžite odložiť (prerušiť) výkon rozhodnutia, ak je život, zdravie alebo priaznivý vývoj maloletého reálne a bezprostredne ohrozený.
§ 12 Vyhlášky MS SR č. 207/2016 Z. z.: Špecificky upravuje podmienky realizácie odňatia dieťaťa priamo v inštitucionálnom prostredí vzdelávacieho zariadenia. Zmyslom a podstatou ustanovenia § 12, ktoré upravuje povinnú súčinnosť školy so súdom, je realizovať výkon v priestoroch a čase, ktoré minimalizujú traumu, z čoho logicky vyplýva požiadavka na vylúčenie prítomnosti a diváckej kulisy iných žiakov.
VI. Vyhodnotenie skutkového a právneho stavu
TR SR po detailnom preskúmaní všetkých sťažnostných dôvodov, písomností poskytnutých oboma stranami sporu a rozsiahleho zverejneného aj nezverejneného materiálu dospela k jednoznačnému záveru. Prípad, ktorý je predmetom konania, nie je len štandardným konfliktom v oblasti mediálnej etiky, ale predstavuje extrémne vyostrený stret dvoch vysoko chránených právnych hodnôt. Na jednej strane stojí právo na ochranu dôstojnosti rodiny, maloletého dieťaťa a inštitucionálnej integrity súdnej moci. Na strane druhej stojí nespochybniteľné právo verejnosti na informácie a sloboda prejavu garantovaná Článkom 26 Ústavy SR, ktorej realizácia je pre fungovanie demokratickej spoločnosti podstatná osobitne v situáciách, kedy do verejného priestoru vstupuje podozrenie na zlyhanie, neadekvátny postup alebo neprimerané použitie sily zo strany orgánov verejnej moci voči deťom.
VI.1. K namietanému porušeniu objektívnosti, vyváženosti a k terminologickým nepresnostiam
Hoci senát TR SR podnet sťažovateľa odmietol, považuje za legitímne priznať okresnému súdu čiastočnú argumentačnú pravdu v rovine terminologickej presnosti, s akou redakcia televízie Markíza pristupovala k odbornému právnemu stavu. Sťažovateľ vo svojom podaní, a predovšetkým v komunikácii z 28. apríla, zreteľne a jasne preukázal pred redaktorom snahu vysvetliť zložité procesné a hmotnoprávne okolnosti prípadu. Vysielateľ vo svojich reportážach ústami oboch redaktorov i moderátorov v štúdiu označoval pobytovú inštitúciu, do ktorej mala 14-ročná V. putovať, ako „detský domov“. Z čisto formálno-právneho hľadiska súd oprávnene upozorňoval, že právny poriadok SR sa s týmto termínom od roku 2018 už nestotožňuje a zákon zriadil pretransformované subjekty známe ako „centrá pre deti a rodiny“ (CDR). Táto skutočnosť sama osebe by sa dala tolerovať ako prípustná a v hovorovej reči zakorenená „novinárska skratka“ (právo na generalizáciu).
Predmetom kritiky senátu TR SR voči vysielateľovi je aj redakčná sémantická manipulácia s účelom súdneho rozhodnutia. Kým právoplatné a vykonateľné uznesenie súdu zverilo deti do centra explicitne a striktne za účelom diagnostiky zlyhávajúcich rodinných vzťahov, vysielateľ v jednom z príspevkov uviedol do éteru termín „prevýchova“. Termín prevýchova evokuje u diváka represívny prístup, ktorý nie je a nemôže byť cieľom diagnostického sociálneho záchytu dieťaťa v civilnom rodinnom spore. Tvrdenie odporcu, že ide o prijateľné laické pomenovanie, lebo diagnostika patrí pod „výchovné opatrenia“, je zo strany TR SR vnímaná ako nedostatočná, avšak najmä v kontexte snahy o zvyšovanie kvality a objektivity celoštátneho spravodajstva. V súvislosti s tým vysielateľ pri popisovaní dôvodov hranične zjednodušil dlhoročný komplexný spor len na strohú emotívnu floskulu. Z reportáží vyznieva stav tak, že súd pristúpil k odňatiu s políciou pre banalitu, ktorou je vnímaná situácia, že „dievča sa počas rozvodu nechce stretávať s mamou“. Redakcia mala vedomosť zo stanoviska súdu, že v prípade sa predpokladalo vysokopatologické prostredie otca, ktorý dlhodobo (až dva roky) aktívne a úmyselne maril všetky miernejšie donucovacie opatrenia, s čím sa v náleze (odmietnutí) stotožnil aj samotný Ústavný súd SR. Skutočnosť, že domáce prostredie nebolo zďaleka tak neproblematické, ako sa z reportáže mohlo zdať, dokresľuje pre TR SR aj voľne dostupný komentár brata maloletej na Facebooku, ktorý spomínal v rodine dlhodobé predchádzajúce zanedbávanie a týranie, pre ktoré musel v minulosti on sám prebrať starostlivosť o sestru. Tieto kľúčové závery o celom pozadí sporu, ktoré viedli súd až k tvrdému kroku nariaďovania výkonu v „centrách pre deti a rodiny“ (CDR), v hlavnom spravodajstve redaktor takmer úplne vynechal, čím čiastočne poškodil objektivitu zobrazenia motivácie štátneho zásahu. Novinár celoštátnej televízie je povinný verejnosť informovať o súdnych rozhodnutiach exaktnejšie a neprispievať svojou generalizáciou k plošnej nedôvere voči samotnému meritórnemu (vecnému) rozhodovaniu súdnej inštitúcie. Táto čiastočná kritika redakčnej práce však, ako bude definované v nasledujúcich bodoch, nie je dostatočne silným argumentom na to, aby anulovala vysokú mieru nadradeného verejného záujmu, ktorú reportáže legitímne odkryli a chránili.
Podľa ustanovení Článku 10 odseku 2 Druhého opčného protokolu k Etickému kódexu novinára je pri posudzovaní kritéria objektívnosti a nestrannosti vždy rozhodujúce celkové a finálne vyznenie odovzdávanej informácie pre bežného recipienta.
Ako preukázala analýza odvysielaného materiálu, v reportážach dostal priamy, neskreslený a dostatočne rozsiahly priestor pohľad štátnych inštitúcií, a to predovšetkým prostredníctvom vyjadrenia hovorkyne súdu. Tá vo svojom vyjadrení jasne, štruktúrovane a argumentačne tlmočila právne východiská postupu štátnych orgánov a genézu problému. Fakt, že redakcia v rámci svojej autonómie zvolila za nosnú a dominantnú tému reportáže samotnú formu, intenzitu a spôsob fyzického výkonu rozhodnutia – teda akt odňatia dieťaťa priamo z vyučovacieho procesu v škole, za prítomnosti uniformovanej polície a za sprievodu silného, autentického emocionálneho odporu dieťaťa – a nie primárne históriu dlhoročného rodinnoprávneho sporu, je priamym a chráneným výrazom redakčnej nezávislosti. Táto nezávislosť pri výbere uhla pohľadu a spracovaní témy je plne garantovaná a chránená podľa Článku 10 odseku 7 Druhého opčného protokolu k etickému kódexu.
VI.2. K imperatívu ochrany zraniteľných osôb, ochrane súkromia a k zverejneniu sporného videozáznamu z prostredia školy
Sťažovateľ sa snažil obmedziť mediálne vystúpenie dieťaťa a uverejnenie informácií striktným formálnym odkazom na Zákon o rodine a nemožnosť zverejnenia záberov (a rozhovoru) kvôli absencii súhlasu matky, pričom otec mal byť zo styku súdne vylúčený.
TR SR na margo tejto námietky uvádza, že právo na súkromie nie je absolútne, ak na scéne vystupuje právo na kontrolu uplatňovania verejnej moci. Ochrana súkromia nemôže pôsobiť ako neprekonateľný štít, ktorý ochráni štátny aparát pred zrakom verejnosti vo chvíli, keď tento aparát pochybí, prípadne aplikuje v inštitucionálnom (a teda poloverejnom školskom) prostredí hrubú donucovaciu moc. Z vizuálnej analýzy záznamov vyplýva, že odporca (TV Markíza) zrealizoval adekvátnu vizuálnu anonymizáciu – tvár maloletej bola silne rozostrená, neuvedenie úplného priezviska zamedzilo jej okamžitej širokej plošnej identifikácii v laickej spoločnosti mimo lokálnu komunitu, v ktorej (kvôli prítomnosti zásahu v škole) udalosť aj tak rezonovala v plnom profile.
Podľa prísnych ustanovení Článku V odseku 4 a 5 Etického kódexu novinára musí každý novinár pristupovať s mimoriadnou, zvýšenou citlivosťou k osobám, ktoré sa momentálne nachádzajú v ťažkých životných situáciách. Musí bezpodmienečne rešpektovať ich emocionálny vývoj, čo úplne osobitne a s najvyššou dôležitosťou platí pre maloleté deti, ktoré sú do mediálneho priestoru vťahované nie z vlastnej vôle. Etický kódex principiálne chráni súkromie maloletých. Pripúšťa jeho narušenie, a to aj vizuálnou či inou formou, výlučne a len v tých prípadoch, kde existuje a je preukázateľne prítomný takzvaný prevažujúci verejný záujem v zmysle Článku IV odseku 1 a 2 Etického kódexu novinára. Senát TR SR po dôkladnom preskúmaní všetkých okolností tejto nesmierne citlivej veci dospel k jednoznačnému a pevnému záveru, že takýto verejný záujem tu v plnej miere existoval a prevážil nad právom na ochranu súkromia. Výkon súdneho rozhodnutia, ktorý in concreto zahŕňal použitie štátnych donucovacích prostriedkov a sily voči 14-ročnému adolescentovi v priestoroch vzdelávacej inštitúcie (základnej školy), a ktorý následne vyústil do extrémneho emocionálneho a fyzického stresu dieťaťa vyžadujúceho urgentný prevoz rýchlou zdravotnou službou na psychiatrické oddelenie, objektívne a nevyhnutne vyvoláva v demokratickej spoločnosti dôvodné pochybnosti. Tieto pochybnosti smerujú k tomu, či štátny donucovací aparát a konajúci sudcovia postupovali na mieste skutočne proporcionálne, humánne a v striktnom súlade s najlepším záujmom dieťaťa.
Argumentácia súdu, že redaktor mohol a mal chrániť dieťa pred digitálnou stopou, zlyháva na fakte, že dieťa bolo primárne a ireverzibilne traumatizované samotným fyzickým úkonom súdu na chodbe, nie reportážou, ktorá tento akt spätne verejne komunikovala. Rovnako nemožno opomenúť fakt, že 14-ročné dievča, vzhľadom na svoju rozumovú vyspelosť, je spôsobilé samo vyjadriť svoj názor, ktorý nakoniec dobrovoľne prezentovala redaktorovi. Preto TR SR nevidí vo zverejnení svedectva samotnej anonymizovanej V. a v prezentácii rozostreného videa porušenie princípov novinárskej etiky (čl. V ods. 4 a 5 EKN).
VI.3. Zlyhanie štátnej moci ako kľúčový argument zverejnenia
Realizácia súdneho rozhodnutia nebola bežným presadzovaním spravodlivosti, ale vysoko sporným systémovým excesom. Rozsiahla judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, rovnako ako aj moderná odborná právna a psychologická prax, ktorá sa explicitne odráža v aktuálnej aplikačnej praxi neustále upozorňuje na zásadný fakt. Donucovacie a represívne opatrenia realizované priamo voči starším maloletým, ktorí sú už kognitívne vyspelí a ktorí proaktívne, fyzicky i verbálne vyjadrujú svoj odpor k odňatiu, sú takmer vždy kontraproduktívne.
V nesprávne riadených procesoch môžu viesť k ireverzibilnej psychickej traume a k trvalému zničeniu rodinných väzieb (Efektivita výkonu rozhodnutia vo veciach starostlivosti súdu o maloletých po rekodifikácii civilného procesu : zborník / Tamara Čipková (ed.). Bratislava: Wolters Kluwer SR, 2019, https://www.flaw.uniba.sk/uploads/media/Efektivita-vykonu-rozhodnutia.pdf). Preto má verejnosť nielen legitímne, ale aj bytostné právo byť presne a včas informovaná o tom, akým spôsobom slovenské súdy a orgány sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately v reálnom čase aplikujú donucovacie mechanizmy v takto mimoriadne citlivých a život ovplyvňujúcich veciach.
Zasahujúci aparát, vrátane polície a súdnej zložky, čelil odporu 14-ročnej, adolescentnej žiačky 8. ročníka. Dievča, ktoré v triede kričí, bráni sa uchopeniu, máva záchvaty plaču a visí na dverách, demonštruje svoj jednoznačný odpor. Snaha o fyzické, mocenské prelomenie tohto aktívneho, vedomého, autonómneho odporu 14-ročného dievčaťa prostredníctvom dotláčania policajtmi na chodbách je v modernej justícii mimoriadne kontroverzná a evokuje neakceptovateľné prekročenie proporcií použitia sily. Hranica medzi zákonným „odňatím“ a fyzickým násilím je mimoriadne tenká, čo dosvedčujú aj modriny a tvrdenia samotnej aktérky v reportáži.
Odporca (TV Markíza) vo svojej prvej aj druhej reportáži zverejnil a ukázal to, čo je v tomto procese najkontroverznejším momentom – fakt, že po eskalácii skončila 14-ročná V. so zrútením obranných mechanizmov organizmu, a to tak, že na miesto samotní aktéri volali záchrannú zdravotnú službu, ktorá ju zo školského zariadenia previezla priamo na nemocničné lôžko. Kolaps panickej žiačky, ktorý si indikuje a vyžiada urgentný zásah záchranárov priamo v škole, predstavuje ohrozenie zdravia. Skutočnosť, že ošetrujúci lekár (podľa slov hovorkyne) neskôr v nemocnici nezaznamenal počiatočné úrazy a „násilie“, neospravedlňuje hlboké psychické zrútenie a traumu na mieste. Iba vďaka poskytnutiu tohto neskresleného vizuálneho obrazu sa podarilo doložiť naliehavosť a relevantnosť celospoločenskej debaty o primeranosti, odbornosti a limitoch policajného a súdneho zásahu voči deťom. Je nutné vyzdvihnúť, že televízia pri zverejnení tohto vypätého vizuálneho materiálu dôsledne dbala na ochranu identity zúčastnenej – tvár maloletej dievčiny bola po celý čas vysielania technicky rozostrená – ako aj ochranu identity policajtov a sudkyne. Týmto prístupom vysielateľ v maximálnej možnej miere splnil požiadavky kódexu na minimalizáciu zásahu do jej osobnostných práv, pri súčasnom zachovaní informačnej hodnoty pre verejnosť.
Riaditeľka školy prejavila zdesenie a prekvapenie z tohto počinu („boli sme zaskočení…“), čo naznačuje absenciu včasnej koordinácie a chaotickosť celého postupu na spoločnej chodbe (kde pred inými unikala maloletá zo zovretia, padala na lavice a policajti jej bránili v úniku). Súd taktiež plnohodnotne nezaznamenal celú udalosť, vyhovárajúc sa na chýbajúce kamery a vzniknutú eskalovanú situáciu, čím sám oslabil potenciál kontroly výkonu verejnej moci.
Vládna „Správa o úspešnosti výkonu súdnych rozhodnutí týkajúcich sa maloletých“, vypracovaná Ministerstvom spravodlivosti SR v roku 20181, jasne konštatuje potrebu redefinovať, čo vlastne znamená „úspešný výkon“. Odborníci priamo z prostredia justície kriticky poukazujú na to, že ak sudca drakonicky vykoná rozhodnutie trhaním dieťaťa tak, že následne končí hospitalizované na psychiatrii, alebo ak je dieťa s plačom vytrhnuté priamo pred očami iných žiakov, nejde o úspech spravodlivosti a vymožiteľnosti práva, ale naopak, o signál inštitucionálneho zlyhania.
K tejto kritike sa dlhodobo pridávajú aj ľudskoprávne inštitúcie. Úrad komisára pre deti opakovane a dôrazne apeluje na nevyhnutnosť dlhodobého budovania škôl ako bezpečných zón. Súčasný komisár zdôrazňuje, že edukačná inštitúcia musí pre dieťa predstavovať nielen centrum vzdelávania, ale v prvom rade chránený priestor bezpečného sociálneho rozvoja, ktorého absolútnym základom je pocit hlbokej dôvery, predvídateľnosti a bezpečia bez akéhokoľvek napätia. Násilné odvádzanie detí štátnym aparátom za asistencie polície túto základnú funkciu školy ako zóny sociálnej stability narúša a popiera. K téme sa pridáva aj Verejný ochranca práv (ombudsman), ktorý vo svojich výročných správach systematicky pripomína ústavný imperatív, že štát a jeho orgány nesmú pri zásahoch do mimoriadne krehkého rodinného života konať svojvoľne. Každý, a obzvlášť represívny a donucovací mocenský zásah, musí striktne a bez výnimky spĺňať test proporcionality a primeranosti. Postup, ktorý u dieťaťa vyústi do potreby zásahu záchranárov, tento test podľa týchto záverov jednoznačne nespĺňa.
Problémy identifikovala aj akademická právnická obec upozorňujúc, že oprávnení si častokrát zamieňajú a stotožňujú exekúciu na majetkové práva s výkonom rozhodnutia pri maloletých, nezohľadňujúc skutočnosť, že dieťa je subjekt a nie objekt práva. Oprávnení preto najmä prostredníctvom svojich právnych zástupcov „tlačia“ súd k okamžitému a nekompromisnému výkonu rozhodnutia. Svojimi podaniami viackrát dávajú najavo, že súd má len úlohu akéhosi „štatistu“, ktorý má nekriticky a bez ohľadu na konkrétne okolnosti prípadu uskutočniť výkon rozhodnutia (DOBROVODSKÝ, R. K postupom súdov pri výkone rozhodnutí vo veci maloletých, In: Súkromné právo. ISSN 1339-8652. Roč. 1, č. 6-7/2015, s. 33-46).
Posúdenie tohto zlyhania je potrebné priamo a detailne porovnávať s historickými, celonárodne traumatizujúcimi excesmi, akým bola napríklad kauza malého M. z obce Br. v máji roku 2016. V tomto prípade bol len 7-ročný chlapec, ktorý o ničom vopred nevedel, vyšším súdnym úradníkom s použitím sily a za jeho zúfalého plaču a prosieb („Mama pusť ma…“) vyvlečený priamo z triedy plnej šokovaných prvákov a bezmocnej učiteľky. Tento brutálny, neprofesionálny a neštandardný postup vyvolal masívne celospoločenské pobúrenie. K prípadu vydal ostro odsudzujúce stanovisko aj Slovenský výbor pre UNICEF, ktorý ho označil za neľudský a popierajúci práva dieťaťa. Obdobne tragické následky malo aj násilné odobratie 4-ročného T. z prostredia materskej školy v Bratislave v roku 2014, ktoré u dieťaťa zanechalo hlbokú a dlhodobú psychickú traumu. Rovnako prípad maloletej Zoji (pozri reportáž z 30. mája 2016 na TV Joj: Násilné odobratie Z. (6). Dievčatko skolabovalo, skončilo v nemocnici. Dostupné na: https://www.noviny.sk/slovensko/162329-nasilne-odobratie-zoji-6-dievcatko-skolabovalo-skoncilo-v-nemocnici)
Aj v tomto prípade sa aplikovaný postup súdu javí minimálne ako sporný exces, ktorý je v príkrom rozpore s princípom „najlepšieho záujmu dieťaťa“ a Dohovorom o právach dieťaťa. Nie je sporné, že poškodil 14-ročnú adolescentku tak fyzicky, ako aj psychicky. Zároveň je neodškriepiteľným faktom, že spravodajská žurnalistika plní dôležitú kontrolnú funkciu („watchdog“ funkcia), ak práve tieto skutočnosti vynáša na svetlo, analyzuje a konfrontuje ich vykonávateľov s odbornou polemikou, aby nedošlo k ich opakovaniu.
Snaha sťažovateľa domáhať sa odstránenia videozáznamov a uplatnenia postihov voči vysielateľovi pod rúškom ochrany súkromia a osobných údajov 14-ročného dieťaťa demonštruje snahu inštitúcie použiť zákonné obmedzenia publikácie ako štít pre zakrytie vlastného excesu na mieste udalosti. Ak by organizácie etickej samoregulácie ako AONE a TR SR podľahli tomuto inštitucionálnemu tlaku a stotožnili sa s tým, že bez súhlasu druhého (obmedzeného) rodiča nesmie byť zverejnená ani anonymizovaná, rozostrená sekvencia úkonu štátnej moci, vytvoril by sa devastačný precedens – tzv. chilling effect. Orgány represie a súdneho výkonu by nadobudli pocit absolútnej imunity, nakoľko akýkoľvek zásah v rodinnom prostredí alebo v inštitúciách vzdelávania by zostal v dôsledku formálnej ochrany súkromia navždy utajený pred verejnou kontrolou. Takýto stav by podkopal existenciu slobodných médií chránených článkom 26 Ústavy SR a práva verejnosti na získavanie informácií šírených vo verejnom záujme. Priznaním dominantného postavenia verejnému záujmu (kontrola štátnej moci) dalo rozhodnutie TR SR jasný signál, že verejný činiteľ konajúci v polo-verejnom priestore (škola) nemôže automaticky požívať utajenie, ak jeho postup budí zjavné znaky neprimeranosti.
Námietka sťažovateľa, že televízia „odignorovala“ dvojročné marenie rozhodnutí otcom a patologické rodinné pozadie, odráža priepasť medzi justičným a mediálnym jazykom. Kým súdne rozhodnutie vyžaduje komplexnú dedukciu a rekapituláciu celého prípadu (desiatky strán analýz o manipulácii s dieťaťom), televízne spravodajstvo, limitované stopážou a masovou psychológiou prijímateľa, nutne uplatňuje redukcionizmus. V posudzovanej kauze televízia právom zredukovala situáciu na kritický uzol: bez ohľadu na to, čo odobratiu v dlhej histórii rodiny predchádzalo, stredobodom verejného záujmu bol samotný spôsob realizácie výkonu, ktorý skončil prevozom maloletej za asistencie zdravotníckych záchranárov na psychiatrickú kliniku. Pre verejnosť v danom okamihu nebolo prioritné meritórne (obsahové) vyriešenie rodičovského sporu, ale fakt, že štát bol ochotný a schopný uplatniť mocenskú a fyzickú prevahu proti vzpierajúcemu sa, kričiacemu a na chodbe padajúcemu 14-ročnému adolescentovi. Reportáž teda nekritizovala fakt prečo sa má dieťa vyšetriť, ale to, ako štát aplikoval moc na presadenie tohto vyšetrenia. Odmietnutím sťažnosti súdu TR SR uznala túto deliacu čiaru medzi podstatou rozsudku a formou jeho výkonu.
Skutočnosť, že povinný otec mal v tom čase právoplatným uznesením konajúceho súdu prísne zakázaný a obmedzený styk s oboma maloletými deťmi, ho automaticky, ex lege, nezbavuje celkového a neobmedzeného postavenia zákonného zástupcu s plným rozsahom rodičovských práv a povinností (napríklad v oblasti správy majetku, zdravotnej starostlivosti či ochrany osobnosti). Udelením svojho výslovného súhlasu s medializáciou prípadu otec realizoval svoje rodičovské práva. Posudzovanie materiálnej a procesnej platnosti a rozsahu tohto súhlasu v spletitom kontexte rodinného práva a ochrany osobných údajov je nepochybne doménou všeobecných súdov. Avšak výlučne z pohľadu limitov novinárskej etiky konal redaktor priamo na mieste v dobrej viere, že disponuje aspoň jedným platným súhlasom zákonného zástupcu a navyše aj priamym ústnym súhlasom samotnej, už rozumovo pomerne vyspelej (14-ročnej) maloletej. Aj keby tento súhlas trpel akýmikoľvek formálnymi vadami, reportáž spracovávala a zverejňovala tému nepopierateľného a prevažujúceho verejného záujmu, čo samotné zverejnenie aj bez súhlasu eticky legalizuje.
Z týchto obšírnych dôvodov nevidí TR SR v spracovaní témy, a osobitne v jej zverejnení zámerné znehodnocovanie spravodlivosti či uprednostňovanie neetického senzacionalizmu, ale realizáciu verejného záujmu, ktorou bolo poukázanie na mimoriadne kontroverzné aplikačné stereotypy pretrvávajúce v justičnej praxi.
VII. Záver
TR SR po mimoriadne hĺbkovom posúdení a rozsiahlej konfrontácii argumentov sťažovateľa (Okresného súdu Prešov), vysielateľa (MARKÍZA – SLOVAKIA, spol. s r.o.), priložených podkladov a obsahu samotných odvysielaných a publikovaných príspevkov, dospela k definitívnemu záveru, že podnet na vyvodenie etickej či administratívnej zodpovednosti za porušenie mediálnej a novinárskej etiky je neopodstatnený.
Odporca pri výrobe, spracovaní a distribúcii reportáží konal vo vnútri limitov, ktoré pre slobodu prejavu a poskytovanie informácií verejnosti s mimoriadnym spoločenským dosahom garantuje Európsky dohovor, Ústava SR a samotný EKN i jeho opčné protokoly. Zverejnenie reportáže bolo plne legitimizované nadriadeným verejným záujmom.
Nenahraditeľný verejný záujem na transparentnej kontrole výkonu verejnej moci, na poukazovaní na možné zlyhania inštitúcií a na preskúmavaní adekvátnosti aplikácie represívnych prostriedkov voči bezbranným maloletým deťom (resp. mladistvým) v tomto prípade značne a jasne prevážil nad právom inštitúcií a štátnych orgánov na nerušený výkon rozhodnutia bez akejkoľvek vonkajšej kontroly verejnosti a médií. Rozhodnutie senátu o odmietnutí podnetu sťažovateľa ako neopodstatneného je na základe všetkých zistených skutočností nielen vecne, ale predovšetkým eticky a morálne legitímne.
Napriek konečnému verdiktu TR SR opätovne dodáva, že spravodajský tím hranične posúval únosnosť objektivizácie situácie. Zistenia TR SR jasne ukazujú, že neúplné uvedenie kontextových faktov, na ktoré poukazoval aj brat maloletej vo verejnom on-line priestore (odkrývajúc temné pozadie otcovej dlhodobej domácej patológie a týrania), a akcentovanie iba emocionálnych obrazov „kričiaceho dieťaťa a mlčiacej sudkyne“, výrazne polarizuje spoločnosť. Dôsledkom tohto redakčného redukcionizmu bola, ako sťažovateľ dokázal, obrovská vlna kybernetickej šikany a vyhrážok smerom k zasahujúcim aktérom. Smerom k novinárskej praxi preto TR SR záverom dodáva, že spravodajstvo najmä celoštátnych médií by si pri podobne vysoko citlivých spoločenských konfliktoch rodinnoprávneho charakteru malo za každých okolností zachovávať maximálnu možnú mieru presnosti, neskresľovať účely rozhodnutí formou nevhodného terminologického a obsahového zjednodušovania („prevýchova“, „detský domov“, „stretávanie matky“) a nemalo by zabúdať na sprostredkovanie komplexného obrazu prejednávaného prípadu. Táto požiadavka na presnosť však vzhľadom na prioritu odhalenia ťažkej traumy spôsobenej zlyhaním odňatia dieťaťa na chodbách školy nemení nič na oprávnenosti finálneho odvysielania.
Z uvedených dôvodov TR SR rozhodla tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
POUČENIE: Toto rozhodnutie rady je v zmysle § 8 ods. 10 Rokovacieho poriadku Tlačovo-digitálnej rady SR konečné a nie je ho možné napadnúť opravným prostriedkom.
V Bratislave, dňa 6. júla 2026
Mgr. Alena Pániková
predsedníčka Tlačovo-digitálnej rady SR